Vy kurdy vychodňarske!

V Mardine sme prešli 6 zo 7 kostolov, teda "prešli" minimálne okolo, bo niesú otvorené. Nazreli sme aj do pár mešít a na bazár(nic moc). Mestečko je udrziavané. Na turistov sú pripravený v zmysle 200€/izba/noc hotelov, "nanešťastie" bol plny a tak sme "zatlačili slzu" a ubytovali sme sa v hoteli za 55€/izba/noc. Boli aj ovela lacnejšie ale sprcha v štýle "olej sa vodičkou z boketika" nám nebola po chuti. Mesto sme ozaj prechodili kade sa dalo s tým že vecer sme sa stretli zo zvyškom tlupy ktory nám porozpravali o demonstraciách v Sulejmanii checkpointoch v okolí Kurkuku vrátane kvízu "Čo všetko vieš o sebe" ked ich skúšali z detailov z ich pasov. Z Mardinu sme šli do nášho známeho Mydiatu kde sme pospominali na cca 9 kostolov ktoré tam maju a odskocili sme do ďalšieho cca 24km vzdialeného ale ten bol ozaj krásny. Cestou z neho taxikár dostal defekt tak sme museli stopovať dolmuše na hlavnej ceste. Po chvíľke nám jeden zastavil a sedeli v ňom naši čo sme ich nechali v Mardine. Nastala všeobecná radosť kazená len mojim postojom "na pokrčeného stojáka". Autobusar bol celkovo veľmi ochotný zvýšiť svoj zisk (ako koniec koncov všade v Ázii) bo nás bolo naciskaných 21 miesto deklarovaného max 14. Vystúpili sme v Hasankeyfe starobylom to mestečku na rieke Tygris ktore malo byť už dávno zaliate priehradou ktorá tu má vzniknúť. Majú tu zvyšky velmi stareho mosta, zoroastriánsky chrám v rekonštrukcii a zvyšky zámku na vysokej skale + skalných obydlí do nej vysekaných. Vstup bol síce zakázaný ale nebolo zamknuté tak sme tam nabehli. Nejaký lokálny mlaďas nám hovoril že vraj padla skala a zabila tam jedneho tak je to vraj uzavreté. Teda iba pre turistov, domáci tam snáď aj bývali, behal tam kŕdeľ sliepok a z diery v skale vykukoval somár. Nakoniec sme sa dozvedeli že skala padla pred rokom, asi sa im to uz kôli priehrade neoplatí riešiť. Hneď po prehliadke sme prešli do mesta Batman kde sme chceli stihnúť vlak do Diyarbakiru. V buse sa nám venovala fešná učiteľka malovania ktorá sa nám snažila pomôcť z lokalizáciou železničnej stanice. Žialbohu síce rozumela anglicky ale nevedela hovoriť. Ešte skúšala zavolať učiteľke angličtiny ale tá nielenže ani angline moc neublížila ale ani nemala šajnu o vlaku. Tak nás odprevadila učiteľka az na stanicu. Posťažovala si na miestne pomery že je pre ňu problém mat rozpustené vlasy bez šatky. Celkovo bolo vidno že ľudia tu maju iné myslenie lebo sa plno chlapov ozyvalo a zjavne do nej podpichovali. Takže tu je jedna rada pre EÚ "nebrat"! Tu ešte treba pár desiatok rokov počkať. Na železničnej sme chvíľu čakali kým vyriesia problém z ich informačným systémom aby sme si mohli kúpiť lístky, dali sme ešte fajný obed a naskočili sme do vlaku. A zrazu čo nevidíme? Cca 1-2min pred odchodom beží zvyšok skupiny a naskakuje k nám;) "každý chvíľku ťahá pílku". Cesta vlakom bola nudná, ale nie pre železničiarov tí kukali či majú na zastávke peróny a počítali obsadenosť spoja. Po príchode do Diyarbakiru sme sa ubytovali v rovnakom hoteli za vyššiu cenu (nechceli zľaviť) ale tentokrát z ranajkami. Ešte sme si všimli podstatnú chybičku v systéme a to že sa kúri vo všetkých prázdnych izbach len nie v našich obsadených. A nastalo rošošo, prepínanie, zapínanie a všetky ostatne veci čo sa dajú robiť z diaľkovým od klimatizácie. Po mnohých pokusoch a dlhom čakaní sa to podarilo. Potom sme odskocili na čaj do miestnej čajovne(ekvivalent našej krčmy). Tam sme sa pozastavili nad obligátnym zákazom fajčenia zalepeným na stene. Tu bola pokuta 75 tureckých lír namiesto zvyčajných 69, ďalšou zvláštnosťou bolo že to každý ignoroval;)
Další deň sme strávili snorením po meste, kráčaním po mestských hradbách a navstevami kostolov a mešít.
Potom sme ešte strávili den v Istanbule a hajde domov.
Ta še trimce.
Kurdy vychodňarske.

Location:Kıbrıs Cd,Diyarbakir,Turkey